O dôvere
Predstavme si ideálny svet. V mojom obraze ideálnej reality si mȏžeme navzájom dȏverovať, a to bez výnimky. Všetci tam rozumieme tomu, ako funguje človek vo svojej prirodzenosti, podporujeme harmonický vývoj (nielen) svojich (nielen) detí, citlivo odpovedáme na potreby druhých, rešpektujeme sa a objavujeme variabilitu života. Vieme, že ak nás niekto neprijíma takých akí sme, tak nás to bolí. Vieme tiež, že toto zranenie vedie k tomu, že spochybníme seba samého, a vznikne konflikt, ktorý nás tlačí do obrany našej autonómie. V ideálnom svete nevytvárame konflikty ani vo svojom vnútri ani vonku. Namiesto toho kladieme otázky, spoločne hľadáme odpovede, a tak poznávame seba aj ostatných. Takisto vieme, že náš vnútorný svet si kultivujeme a staráme sa o neho, protože to on premieta náš obraz smerom von a stáva sa vkladom do našej spoločnej reality. Vnímame zodpovednosť za to, čo prinášame do spoločného priestoru.
Svet, v ktorom tu a teraz žijeme dokáže byť zásadne odlišný. Je to svet štandardov a pravidiel, ktoré niekto stanovil, aby tu bol prehľad a poriadok. Aby tento typ sveta fungoval, poriadok musí niekto kontolovať. Človek, ktorého niekto kontroluje, je bytosť zbavená vlastnej vȏle a dȏstojnosti, ktorá stratila kontakt so svojou podstatou, zabudla kým je. Kontrolujem, lebo nedȏverujem. Novou prirodzenosťou sa stáva to, že na každom kroku musím niečo niekomu dokazovať a potvrzovať, a zároveň ja vyžadujem, aby mne ostatní stále niečo dokazovali a potvrzovali. Nemȏžu predsa len tak bezprizorne byť a žiť! Bez pravidel? Bez riadenia zvonku? Snáď si nemyslíte, že by dokázali svoj život riadiť sami… ale dosť už tuto, preč z tohto marazmu.
Rodíme sa s dȏverou v to, že svet je dobrý a že aj my sme dobrí . Všetko, čo s tým nie je v súlade, je výsledkom zranení, ktorými sme prešli a preto sa chránime všakovakými spȏsobmi, pred ľuďmi aj pred životom. Nedȏverujeme druhým, ba čo viac, nedȏverujeme ani sebe, pretože ak by to tak bolo, naša realita by sa zmenila na nepoznanie. Táto prvotná dȏvera je základným kameňom nášho duševného aj fyzického zdravia, otvára nás druhým ľuďom, umožňuje nám uvoľniť sa, cítiť sa bezpečne a dáva nám odvahu objavovať všetko nové. Ale toto nie je ideálny svet. Alebo je?
Sebareflexia :
Dokážeš dȏverovať naozaj?
Dokážeš dȏverovať sebe, že dokážeš realizovať to, o čom si niekedy sníval ? Pamätáš si, ako si niekedy videl sám seba, svoju jedinečnosť?
Dokážeš dȏverovať svojim blízkim, že sami najlepšie vedia, čo je pre nich dobré, s nadšením ich v tom podporovať, vytvorit pre nich bezpečný a akceptujúci priestor?
Dovolíš druhým robiť ich vlastné chyby, aby tak objavovali svoju vlastnú cestu?
Svet, v ktorom tu a teraz žijeme dokáže byť zásadne odlišný. Je to svet štandardov a pravidiel, ktoré niekto stanovil, aby tu bol prehľad a poriadok. Aby tento typ sveta fungoval, poriadok musí niekto kontolovať. Človek, ktorého niekto kontroluje, je bytosť zbavená vlastnej vȏle a dȏstojnosti, ktorá stratila kontakt so svojou podstatou, zabudla kým je. Kontrolujem, lebo nedȏverujem. Novou prirodzenosťou sa stáva to, že na každom kroku musím niečo niekomu dokazovať a potvrzovať, a zároveň ja vyžadujem, aby mne ostatní stále niečo dokazovali a potvrzovali. Nemȏžu predsa len tak bezprizorne byť a žiť! Bez pravidel? Bez riadenia zvonku? Snáď si nemyslíte, že by dokázali svoj život riadiť sami… ale dosť už tuto, preč z tohto marazmu.
Rodíme sa s dȏverou v to, že svet je dobrý a že aj my sme dobrí . Všetko, čo s tým nie je v súlade, je výsledkom zranení, ktorými sme prešli a preto sa chránime všakovakými spȏsobmi, pred ľuďmi aj pred životom. Nedȏverujeme druhým, ba čo viac, nedȏverujeme ani sebe, pretože ak by to tak bolo, naša realita by sa zmenila na nepoznanie. Táto prvotná dȏvera je základným kameňom nášho duševného aj fyzického zdravia, otvára nás druhým ľuďom, umožňuje nám uvoľniť sa, cítiť sa bezpečne a dáva nám odvahu objavovať všetko nové. Ale toto nie je ideálny svet. Alebo je?
Sebareflexia :
Dokážeš dȏverovať naozaj?
Dokážeš dȏverovať sebe, že dokážeš realizovať to, o čom si niekedy sníval ? Pamätáš si, ako si niekedy videl sám seba, svoju jedinečnosť?
Dokážeš dȏverovať svojim blízkim, že sami najlepšie vedia, čo je pre nich dobré, s nadšením ich v tom podporovať, vytvorit pre nich bezpečný a akceptujúci priestor?
Dovolíš druhým robiť ich vlastné chyby, aby tak objavovali svoju vlastnú cestu?