ODVAHA K ZRANITEĽNOSTI
Aj keď si v partnerstve zakladáme na nezávislosti, niekde v našom vnútri tlie potlačená potreba po láskyplnej väzbe a emocionálnom odovzdaní sa. Čo nám bráni slobodne pátrať po blízkosti a emocionálnej intimite? Je to STRACH. Nedovolí nám to už i len pomyslenie na to, že budeme opäť nevypočutí, nepochopení, odmietnutí, nedÔležití, a nakonec opäť osamelí. Ak je táto téma súčasťou našej minulej skúsenosti, náš citlivý detekčný systém nás chráni pred ďalšou potenciálnou bolesťou. Je to nevedomý proces, ktorý nás motivuje znovu sa neotvoriť. Otvorenie sa druhému človeku má však aj nesporné evolučné benefity, ktorými je náš nervový systém regulovaný k prežívaniu pocitu, že nie som na tomto svete sám/a. Emocionálna intimita, bezpečie a dÔvera je niečo, čo vo funkčnom vzťahu potrebujeme vytvárať na každodennej báze. Je to repertoár zručností, ktoré ak sme si neosvojili v detstve v primárnej rodine, jednoducho nevieme vyčarovať. Čudujeme sa, prečo príjemný začiatok vzťahu nevieme udržať, prečo prichádza rozčarovanie a postupné odcudzenie. SpÔsob akým odpovedáme na potreby partnera alebo keď vidíme, že niečo náročné prežíva je EXTRÉMNE dÔležitý. Je ním emocionálne uistenie, že sme tu preňho a všetko ostatné je vtedy druhoradé. Také jednoduché to je. Teoreticky. Praktické prevedenie si vyžaduje vedome formulovanú odpoveď so zámerom poskytnúť tomu druhému bezpečie keď si ho sám nevie dať. Je to základ intímneho vzťahu, bez toho sa blízkosť vytratí ako opar nad lesom. Zaľúbenosť ako biochemický proces nás pripúta k niekomu, kto sa má stať našim spojencom. Udržiavanie tejto aliancie vyžaduje našu obozretnosť pred prípadnou bagatelizácio partnerových ťažkostí a potrieb. Ak sa v partnerstve cítime bezpečne, tak sme vo vonkajšom svete oveľa odvážnější, odolnejší, hravejší a optimistickejší. Vety ako: „Som tu vždy pre teba.“ alebo „Spolu to zvládneme.“ nám dávajú krídla v objavovaní nových možností aj v životných výzvach.